9:00, opúšťame Bratislavu a Slovensko. Iba my dvaja, kufor môjho agresívneho vysávača nabalený až po strechu. Navrchu toho všetkého „rízky" od našich starostlivých maminiek. Tie prídu na pretras neskôr, na špecifickom mieste, ktoré nie je na ich jedenie príliš uspôsobené.
Kupujeme rakúsku diaľničnú a Peťo sadá za volant, prvé štyri hodiny sú jeho. A tu začína pravý road trip so všetkým, čo k tomu patrí. Po všetkých zdvorilostných a záujmových témach nám došla reč, tak sme prepli na mód hier v aute. Po prestrelke otázkami o všeobecnej inteligencii, ako napríklad „prečo polárny medveď neje tučniakov a má bielu aj čiernu srsť" prišiel na rad hádaj na čo myslím. Tu som sa okrem iného dozvedel, že Harry Potter je vlastne Frodo na metli.
12:40, zastavujeme na pumpe pri nemeckej hranici. Po zistení, že za záchod sa platí 70 centov to otáčam ku kríkom, Peťo je na to moc hrdý. Po príchode k autu pozerám, že pri vedľajšom džípe vykladajú z kufra bandasku, naťahujú hadicu, týpek si ju vkladá do úst a ťahá. WTF? pýtam sa. Potom strčí koniec hadice do nádrže a čerpá. Kríza dorazila aj do Nemecka (áno, ŠPZ mal nemeckú). Hlavne, že majú osemprúdové nádherné diaľnice, na nich neobmedzenú rýchlosť a to všetko zadarmo. A ako praví Slováci sme si to náležite užili.
19:40, Belgicko. Zamierime na pumpu, v ten deň už tretí(a nie posledný)krát. Peťo drží pištoľ jednou rukou a ja mu vravím: „hej, veď to tam môžeš zacvaknúť, pozri." Skončilo to tak, že sme ju vytrhli z nádrže a obliali sa. Benzín za 1,6€. Aspoň už viem jeho farbu. Aj moja mikina si ju zapamätala.
Mimochodom Belgicko. Prvých 30km sme si mysleli, že sme na nejakom obchvate, pretože v strede šesťprúdovej diaľnice boli pouličné lampy. Lenže keďže nekončili ani o 120km, povedali sme si, že to asi obchvat nebude. A znova zadarmo. Alebo í-jú risórcis? V každom prípade sme mali dvojhodinovú rezervu, tak sme zamierili do Brusselu, že sa vyfotíme pred Európskym parlamentom. Keď sme tak urobili, tak sme si pri tých limuzínach, mercedesoch a policajných autách vytiahli rezne a začali tlačiť. Veľa veľa pohľadov...
00:06, v Dunquerqu išlo o život. Keďže sme vehementne hľadali značku Car Ferry a vehementne sme ju nevedeli nájsť, na každej križovatke som zastavil v jej jednotlivých rohoch a posvietil si na značky a vysvetlivky. Asi po 20 minútach sa za mnou objavili majáky, tak som sa poslušne porúčal ku kraju. Chvalabohu to bola len sanitka, ktorá nás obehla a zastavila asi o 500 metrov. Pred ňou ležal chlapík v kaluži krvi asi 2m2. Pridávam plyn.
Pri ceste do prístavu som stratil rok života. Predstavte si, že sa chcete dostať z jedného konca dediny na druhý, no idete špirálovou obchádzkou cez ďalších päť dedín. Nevadí. Prichádzame k veľkému nápisu „UK territory, passport control". Sympatický nejtive spíkr nám práskol zopár pečiatok a poslal nás koridorom betónových zábran s retardérmi do ôsmych čakacích radov na trajekt. Vystúpime, natiahneme sa. Rozhliadam sa okolo, nič len betón, odpadky a ohorky, na konci plochy znova betónové zátarasy a päťmetrový ostnatý drôt. V tom Peťo hovorí: „poďme to tu pokukať!" Zamračím sa a rozhliadnem znova, či som niečo neprehliadol. Evidentne nie. Ďalšie WTF.
Sadám si do auta a po celom dni cédečiek púšťam rádio. Naladil som nejakú francúzsku stanicu, kde spieval určite nejaký feši, ale keď refrén tvorilo opakovanie (alebo skôr zavíjanie) slova obchitrocht, vzdal som to. O hodinu nám ide šifa.
Zajtra o Anglicku, jazde vľavo, rebríkoch a prvej pokute.
