Všetci sú tu z toho rozčarovaní, predsa len sa to tu nestáva často. Večer som odhŕňal sneh z chodníku doskou (lebo lopata nebola) a ostatní sa pozerali akoby videli niečo nadpozemské. Pravda, bol som jediný na ulici. Ľudia sa pri mne pristavovali a s hrdosťou v hlase, keďže videli, že nie som miestny, sa mi prihovárali, že toto som určite nečakal, či nie som prekvapený a podobne. Moje odpovede typu „U nás je -25° a keď napadne, tak šesťdesiat centi," ich donútili pokračovať ďalej tam, kam mali namierené. Na to už protiargument nemali.
Mimochodom auto. Parkujem priamo pod oknami (konečne, po neúspešnej žiadosti o povolenie mi následne poslali dve), takže vidím všetkým potrimiskárov, čo sa mi obšmietajú okolo kár-a. Občas sa ale pousmejem. Tak napríklad minule išiel tatko s šesťročným dieťaťom okolo a malý sa zastavil. Hľadel mi do auta, ako by som mal nejaký hyper-master-blaster interiér. Ukazoval na volant na zlej strane a o milisekundu neskôr nastalo „Whyyyyyyy?"
Otec povzdychnúc začal rozhadzovať rukami, že to len ten ich národ je normálny a všade inde na svete sú ko... jazdia opačne. Dieťa, zamračené, nevedelo si predstaviť také rúhanie. Pred pár sekundami sa Andrej vrátil z obchodu, že je zavreté. Kalamita. Megafóny sa ospravedlňujú, električky nejazdia, autá už vôbec (tu asi zimné gumy nepoznajú) a ľudia stoja na prahu a vyzerajú ako mladé mačky, zažívajúc svoju prvú zimu. Otrčia labku do snehu, zaprskajú a utekajú dovnútra.
Spolusúputnikom som dnes urobil raňajky - toast, na ňom praženica, nastrúhaný syr a kečup. Po celej izbe mám teraz samé vajčiská (tie slepačie), tak to idem povysávať. Veď je nedeľa.